Nedá mi to. Musím to napísať. To, čo sa deje v SDM Domino U8 je pre mňa niečo, čo som v živote nezažil. V aute sme mali miesto pre trénerov. 6 hodín teda výzvedy, ako to vlastne chodí v zákulisí vzťahov rodičia, deti, tréneri… Presne tieto slová asi v polke cesty povedali: “Toto som ešte nezažil a už asi ani nezažijem.”
Prečo?
Chodili sme totiž po turnajoch v okolí Bratislavy, aj na Moravu sme sa párkrát pozreli a všade vzbudzujeme pozornosť. Nosíme veľký bubon. Povzbudzujeme naše deti. Slušne, ale nahlas. Vždy. Ustúpime len vtedy, keď nás niekto poprosí o stíšenie, lebo predsa len, sú to malé deti (7r.) a keď nie sú zvyknuté, boja sa. Myslím deti našich súperov. Naše si zvykli. Takto si proste chodíme povzbudzovať svoje deti, aby vedeli, že za sebou majú podporu najbližších, nech už je výsledok akýkoľvek. Myslím naozaj akýkoľvek! Ale.
Dobrovoľne sme sa prihlásili na turnaj Crikvenica CUP v Chorvátsku. Išli sme každá rodina autom osobitne. (Lebo trojdňový turnaj bol pre niektorých málo :-)
Prvú noc býval každý inde. Stretli sme sa teda v meste na spoločnej večeri. Brali sme to ako samozrejmosť. Sme predsa jeden tím.
Lenže na druhý deň to prepuklo. Stretko na štadióne, kde neboli šatne, ani tieň. 33 stupňov. Chorvátskych 33. Prvý zápas na pravé poludnie.
Dve české mažoretky z tepla skolabovali. Volali sanitku. Pár našich rodičov zatiaľ pomáhalo, ako sa dalo. Našich malých sme nahnali do tieňa pod strom. “Všetci šiltovku a napiť sa!” Zaznelo asi 1000 krát. Vždy z úst iného rodiča či trénera. Bubon pripravený, hlasivky tiež. Hráme.
Chorváti, stojaci vedľa, sa len pýtali, z akej krajiny sme to prišli, keď tak povzbudzujeme. Chlapci hrali ako o život. Mali sme naviac, no skončilo sa remízou 0:0. Nevadí. Tlieskali hráči aj rodičia. Môj syn zvyčajne nič nejak príliš neprežíva, vždy sa tvári, že je nad vecou. No po zápase ma objal tak, ako ešte nikdy. Mal radosť. Veľkú radosť. Slzy dojatia z radosti svojho dieťaťa sa len ťažko skrývajú. Ale dá sa to :-)
Na opäť spoločnom obede, jedna mamička objednávala deťom, iný rodič vybavoval ubytovanie, ďalší dohliadal, či majú deti čo piť. Bolo jedno, ktorý rodič ktorému decku pokrája ten rezeň. Palce nám už držali aj čašníci. Kým doniesli jedlo, deti sa kúpali v mori, rodičia sa vždy dohodli, kto dozerá na ktoré dieťa. Aj “cudzie”. Veď sú všetky naše. Sme jeden tím.
Kto niečo zabudol na pláži, našiel to u rodičov niekoho iného. Deti šli na hotel s trénermi. Chceli byť spolu. 14 sedemročných detí a dvaja, naozaj mladí, tréneri. Otcovia deťom preniesli do hotela veci, zatiaľčo deti si dali tréning s trénermi. Mamičky sa zatiaľ starali o mladších súrodencov.
Na druhý deň zápas naobed a zápas večer. Deti unavené z mora, spoločného ubytovania a horúčav sotva nastúpili na zápas. Tušili sme, že je zle. Akoby ešte spali.
Cestou na zápas deti v aute spievajú a kričia futbalovo ladené “chorály” svojho klubu. Z auta ich počuť až na ulicu. Usmiate, no unavené deti nastúpili na zápas. Musíme dať gól. Zápas sa však začal gólom v našej sieti. Zo skúseností vieme, že práve tento moment bol poslednou kvapkou. Chlapci pozerali jeden na druhého, skandovanie nepomáhalo. “Nevzdávajte sa.” “Dobré to je.” “Zaberte.” “Budíček.” “Vstávame”. “Nevadí.” Skúšali sme všetko. Lenže prišiel druhý, tretí a aj štvrtý gól v našej sieti. Zúfalstvo v očiach detí sme sa snažili zmierniť pozitívnymi pokrikmi. Potom to prišlo. Martin to proste napálil takmer od stredu ihriska tak, že sa to nedalo chytiť. Presne toto sme potrebovali. Ale bolo už neskoro. Zápas sa skončil.
Tlieskajú rodičia, potleskom ďakujú aj deti. Veď sme sa prišli baviť futbalom. Máme ešte večerný zápas.
“Pome Domino!” Ozývalo sa celou Crikvenicou.
Jedna z mamičiek súperovho tímu prišla povedať, aby sme boli tichšie, že veď sú to len deti. Vôbec jej nedošlo, že to hovorí našej mamičke, ktorá mala na rukách bábätko a stála 3 metre od bubna. Naša skupina má v kotli aj bábätká. A čo?!
Opäť 0:0. Gól sme nedali ale ani nedostali. Spravodlivá remíza. Treba makať a bude aj gól. Aj výhra. Ale aspoň vidíte, že to nie je o štatistikách, góloch, trofejách. Náš futbal je o radosti zo športu. Zatiaľ. A tak je to dobre. Ďakujeme, priatelia, ktorí ste nám držali palce. My sme si to užili. A deti obzvlášť.
Minimálne môžeme z určitosťou povedať, že na fankluby sme všetky zápasy vyhrali :-)
BOJUJEME O DUŠU.
Na záver si požičiam slogan FC Barcelona (lebo presne tak sa tí malí špunti cítia keď nastupujú na zápas. Ako Barcelona). SDM DOMINO, VIAC AKO KLUB!
Teraz už chápem, ako to tréner v aute cestou do Chorvátska myslel:
“Takúto partiu som ešte nezažil a asi ani nezažijem”.
Vášnivý ULTRAS SDM DOMINO a rodič U8
